09.12.2017 13:52

Adventom sa pripravujeme na Vianoce, kedy Boh prichádza hľadať svoje deti...

Adventom sa pripravujeme na Vianoce, kedy Boh prichádza hľadať svoje deti...
Starý, múdry kráľ pozoroval svojho syna, mladého princa, z ktorého chcel mať raz múdreho, usilovného, ohľaduplného a šľachetného nástupcu. Z mladého princa ale namiesto toho vyrastal z neho povýšenecký, násilnícky, nevrlý a nepríjemný človek.

Jedného dňa prechádzal princ na koni cez neďalekú dedinu. Dokrivkal sa k nemu nejaký žobrák a s nádejou k nemu prosebne vystrel ruku. Princov kôň sa trochu strhol a mladíka to popudilo. Schytil bičík a zlostne ním šľahol žobráka. Ten padol dolu tvárou do prachu. Princ krikom popohnal koňa a odcválal. Obyvatelia dediny sa posťažovali kráľovi. Kráľ sa zarmútený zatvoril do svojich komnát. Na druhý deň zvolal najvyšší kráľovský súd a vážnym hlasom vyhlásil: ” Mladý princ Tancredi, náš jediný syn a dedič kráľovskej koruny, sklamal naše očakávania. Nemá potrebné vlastnosti na to, aby sa stal dobrým kráľom. Preto nariaďujeme, hoci nám to láme srdce, aby odišiel do vyhnanstva na sever, do zeme barbarov. Tam bude žiť len z práce svojich vlastných rúk. Mladý princ bol zvyknutý na pohodlie kráľovského dvora a nevedel robiť vôbec nič. Naučil sa znášať posmešky  opilcov, údery, nadávky, hlúpe žarty, len aby dostal kúsok chleba a trochu slamy, na ktorej sa mohol vyspať.

Po niekoľkých rokoch na ňom nezostalo ani stopy po urodzenom pôvode. Tancredi bol žobrák, otrhaný a špinavý, so zapálenými očami a plačlivým hlasom.Starý kráľ však na svojho nehodného syna nezabudol. Jedného dňa si zavolal veliteľa stráží, najodvážnejšieho zo svojich vojakov a poslal ho za svojím synom: “Povedz mu, nech sa vráti. Že mu dám čokoľvek, čo bude chcieť.”Lenže Tancredi už netúžil po ničom inom, len po kúsku chleba a vlnenej prikrývke. Za svoju pýchu tvrdo zaplatil. Kráľove oči sa pri tejto správe naplnili slzami. “Idem za ním,” rozhodol. Vošiel do biedneho prístreška, v ktorom spával jeho syn. Vzal do rúk vychudnutú a špinavú tvár princa a s nekonečnou nehou sa mu zahľadel do očí. Tvár mladíka sa rozjasnila: “Otec,” zašepkal. “Prišiel som pre teba, aby som ťa vzal domov. Si môj syn a ja som ťa nikdy neprestal mať rád.” Spolu sa vrátili do kráľovského paláca. Staré kroniky vravia, že keď princ Tancredi nastúpil na trón, vládol ako ten najmúdrejší, najlepší a najšľachetnejší zo všetkých kráľov.                  

(Bruno Ferrero)