23.09.2017 15:46

Príbehy na zamyslenie...

Príbehy na zamyslenie...

Nečakaj kým nie je neskoro...

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil chorý. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky. Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal, videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho veku. Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil dovnútra. Nedíval sa po ničom inom, iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa: „ Môžem Vám nejako pomôcť?“  Behom toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev, aký kedy vo svojom živote videl . Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal: „ Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD.“ Bez premyslenia zobral prvé CD, aké mal po ruke. „Chceš to zabaliť?“ dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal, že áno. A ona mu ho išla zabaliť. Keď mu ho podala, rozlúčili sa a on odišiel.  Od toho dňa navštevoval tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu vždy jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do šuflíka. Príliš sa hanbil, aby ju niekam pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to. Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy, dostal ho zabalené. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchlo jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von. Cŕŕŕn!!! Matka zobrala slúchadlo : „Áno?“ , bola to ona, pýtala sa na neho, matka začala úplne zničená plakať a povedala“ „Ty to nevieš?“ ... Včera zomrel.“  Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa ozýval v slúchadle. Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila šuflík a na jej prekvapenie zbadala hŕbu zabalených CD. Jedno z nich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísané: „Ahoj!!! Si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ... Sofia." S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho vypadol papierik, a aj na všetkých ostatných stálo to isté........  Z toho vyplýva ponaučenie: Takýto je život ... nečakaj príliš dlho, kým niekomu povieš, čo cítiš. Povedz to ešte dnes. Zajtra už môže byť neskoro...

Vojak...

Vojak sa vracia z vojny vo Vietname. Predtým, ako sa mal vrátiť domov, sa rozhodol zavolať svojim rodičom. “Mami, oci, vraciam sa domov, ale mal by som na Vás jednu prosbu. Mám kamaráta, ktorého by som rád priviedol spolu so mnou.” “Jasne,” povedali mu, “radi by sme ho spoznali.” “Je však jedna vec, ktorú by ste o ňom mali vedieť. Pri boji sa ťažko zranil. Stúpil na mínu a prišiel o ruku a nohu. Nemá kam ísť, a ja by som ho veľmi rád zobral k nám, aby žil s nami.” “Synak, je mi ho ľúto. Možno by sme mu mohli pomôcť nájsť náhradný domov.” “Nie, chcem, aby žil s nami.” “Synak,” povedal otec, “nevieš si ani predstaviť, čo od nás žiadaš. Niekto tak handicapovaný by bol pre nás obrovskou záťažou. Máme svoj vlastný život, vlastné problémy. Nemôžme si do neho priniesť ešte takýto  problém. Myslím si, že by si mal prísť domov a na tohto muža radšej zabudnúť. Nájde si pomoc aj sám.” V tom momente syn telefón zložil. Rodičia o ňom už nič viac nepočuli. O niekoľko dní im však volal policajt. Povedal im, že ich syn zomrel potom, ako spadol z vysokej budovy. Policajt si myslel, že to bola samovražda. Zničení rodičia museli ísť do márnice na identifikáciu synovho tela. Spoznali ho, ale dozvedeli sa strašnú vec. Ich syn mal iba jednu nohu a ruku.

Traja priatelia...

Traja priatelia stáli v jedno daždivé popoludnie pri okne.  Zrazu sa jeden spýtal: "Čo vidíte?"  Jeden z nich reagoval: "No čo by sme videli? Ďalší hnusný daždivý deň. Holé stromy a stekajúca voda, zima, nevšímaví ponáhľajúci sa ľudia." Druhý povedal: "Ale čoby. Pozrite na strome vtáčik, chudák, ktorý márne hľadá skrýšu, kde by sa skryl pred dažďom."  "Heh", dodal ten, čo debatu začal, "a ja vidím špinavé okno.."  Čo je skutočnosť, čo realita? Všetko závisí od uhla pohľadu. Môžeme sa pozerať na to isté, ale ešte to neznamená, že to isté aj vidíme.