05.03.2017 12:36

Skutočný príbeh na pôst 1. časť

Skutočný príbeh na pôst 1. časť
Bolo to dávno. Viac ako pol storočia nazad. Mala som dvadsať. V jedno jarnéráno som kráčala domov. Plná radosti a nadšenia. Áno, o 9 mesiacov budemdržať v rukách svoje prvé dieťa. Darujem život...

Plesala som. I môj manžel satešil. Nosil nás v náručí...Až do chvíle, kým predbežné vyšetrenie ukázalo, že niečo nie je v poriadku.„Potrat nie!“ vykríkla som. „Donosím! Darujem život!“ – bila som sa o svoje právo.Martin, veľvyslanec v cudzej krajine a môj vlastný manžel sa nevzdával: „Vieš, žesi to nemôžeme dovoliť. Mať postihnuté dieťa, to sa nepatrí... Mám vysoképostavenie, skvelú kariéru. Ak by sme si ho nechali, pokazí nám celý život.“Omdlela som. Od strachu, bolesti, od zmätku v ktorom som volala na celé nebo a prosila som o zmilovanie. Boh mlčal a ja som plná zlosti podpísala pri svetlezapadajúceho slnka papier, že dieťa privediem na svet, ale hneď po pôrode saho zrieknem. Neuvidím jeho tvár, odhodím svoje materstvo,odhodím svoje materinské mlieko a dovolím, aby.... život z môjho života bol daný inému. Ó Bože, ako som ťa prosila o pomoc. Volala som, ale nemala som pri sebenikoho, iba môjho manžela, ktorý ma ubezpečoval, že som sa rozhodla správne. Aké šťastie v nešťastí, že som nepodpísala potrat. A aká bolesť, keď som sa zriekla života, ktorý som počula plakať. Narodil sa nám chlapec...A hoci som ho nevidela, moje srdce vedelo, že to nie je naše posledné stretnutie...

Čas plynul. Pokojne. Ako vlny mora. Prilieval nové priateľstvá, úspechy i radovánky. Odliv odplavoval so sebou smútok zo zapredania vlastnej krvi. A takto prešlo desať rokov – šťastných rokov a predsa žobrácky chudobných, áno chudobných na lásku i na plač dieťaťa.V jednu tmavú noc sa znova ozvala vo mne stará túžba: „Dieťa, dieťa!“- bilo vpravidelnom rytme moje srdce. Strach sa miešal s bolesťou a neistotou.Nasledovali dlhé večery slzavých i tvrdých dialógov na tému „Áno životu, nie smrti.“ Zvíťazila som. Na jeseň, keď zapadalo slnko som vychádzala z gynekologickej kliniky so správou, že čakám dieťa. Šla som po pobreží, pozerala som sa na more a vduchu som volala: „ Bože, Ty ktorý vraj vládneš aj nad morom, aj nad hviezdami, požehnaj ma. Daj, aby som bola matkou a aby moje dieťa bolo zdravé.“ Počul si ma. A my sme do svojej rodiny prijali zdravé modrooké dievčatko: Janku. Stala sa pre nás všetkým. Bola veľmi múdra. Vychovali sme ju bez problémov, rada sa učila a zdalo sa, že je šťastným dieťaťom svojich – pre kariéru – žijúcich rodičov.

Spomínam, bolo to v tretí rok jej štúdia na gymnáziu. Prichádzala zo školy a v očiach jej žiarilo nezvyčajné svetlo. „Mami,“- povedala a objala ma – „mami, jach cem byť kresťankou. Dnes som stretla Martina. Vieš, on raz bude farárom, ale on je ku mne taký dobrý. Mami, ak je taký dobrý aj Boh, tak ja inak nemôžem .Prosím, dovoľ mi, aby som sa mohla dať pokrstiť.“ Rozplakala som sa. Spomenula som si, ako ma moji rodičia nútili každú nedeľu chodiť do kostola a ako som sa na to hnevala. Ako som za každým zlyhaním videla Teba Bože, starého dedka sediaceho na mraku a hroziaceho sa palicou,čakajúceho na chvíľu, kedy sa potknem. Spomenula som si, ako si ma udrel,veľmi udrel a hoci tomu bolo skoro 30 rokov, pamätala si všetko do posledných detailov, veď si mi chcel dať postihnuté dieťa. A ja som sa rozhodla, že ti nikdy nedám svoje dieťa, že si ho ochránim sama. A nedala som ho ani pokrstiť. Svojjediný poklad, moju milovanú dcéru, som držala v náručí a cítila som, že mi ju chceš vziať. Ešte tuhšie som si ju privinula k sebe a ponorila som sa do svojich myšlienok. „Mami, prečo plačeš?“ – zaznel jej nežný hlas. Chcela som jej povedať, že nechcem, aby sa modlila, že nechcem, aby sa dala pokrstiť, ale z môjho hrdla sa v tej chvíli vydrali slová, ktoré vôbec neboli v mojej mysli: „To nič, len som si na niečo spomenula. Urob, ako myslíš. A ak chceš, môžeš ku nám niekedy priviesť aj toho Martina.“

Čas plynul. Priviedla ho. Stal sa našim rodinným priateľom a známym. Nehovoril o Bohu, ale žiarilo z neho niečo, čo nás spájalo. Veľmi by som sa tešila, keby práve Martin bol našim zaťom a často som si opakovala, že cesta, ktorú si vybral nie je jeho... Mal niekoľko mesiacov pred vysviackou. Odišiel domov k mame, ktorá ho vychovávala sama. Jeho otec zomrel pri autonehode. Miloval ju a nosil ju vosvojom srdci. Spomínal na chvíle ako sa s ním hrávala, ako sa prechádzali popri mori, ako stavali z piesku hrady a vôbec neboli smutní z toho, že im ich nejaká vlna zničila. Vraveli si, že ty, Bože, si im dal ruky a oni môžu postaviť nový hrad – ešte krajší a väčší... Keď sa vrátil od mamy späť do našej farnosti, veľmi sa zmenil.

(Zdroj Internet – pokračovanie na budúcu nedeľu)